Kedy vám naposledy prišiel list? Možno si poviete, že tie už dnes nepíše nikto. Iba úrady a na tie veru s nadšením nečakáte. Mne ale list prišiel… Plný správ, na ktoré som čakala. Úhľadné písmo, jednoduchá angličtina. Zo zložených strán vypadla fotografia.

Chvíľu som si pozorne prezerala každý detail tváre mojej na diaľku adoptovanej dcéry a potom som sa konečne začítala do stránok písaných ceruzkou…

Nájdite 3 rozdiely
Mám na vás jednoduchú otázku: máte všetko, čo potrebujete? Nie, čo chcete. Potrebujete.
Miriam má 15 rokov. Ak by žila na Slovensku, pravdepodobne by mala výber strednej školy za sebou a prosila by rodičov, aby jej kúpili nový iPhone alebo AirPods. Tajne by sa maľovala na toaletách so spolužiačkami počas vyučovania a užívala si malú rebéliu, keď sa konečne odhodlá ísť poza školu.

Lenže Miriam nežije na Slovensku. Žije v Nairobi, hlavnom meste Kene, v jednom z najchudobnejších slumov.

My možno plánujeme prvú dovolenku po pandémii a hovoríme si, že to nejak dáme. Rodičia Miriam sa však každý večer modlia, aby mali nasledujúci deň čím nakŕmiť svoje deti. Je vlastne zázrak, že sa Miriam v zdraví dožila 15 rokov a obaja jej rodičia a štyria súrodenci sú nažive. A veľkou vecou pre Miriam tiež je, že chodí do školy.
Našli ste 3 rozdiely medzi vaším a ich životmi?

Vzdelanie Miriam rozhodne zabezpečí lepší život, než žije teraz. Zaistí jej ako takú sebestačnosť a bude si vedieť naplánovať budúcnosť, výdavky, prácu. Život. 

Určite ste už videli dokumenty či foto reportáže o živote v slumoch. Plechové čosi, malé a tesné, v ktorom sa tlačí celá rodina, v lepšom prípade je táto búdka ďalej rozdelená na chlapčenskú a dievčenskú časť. Predstavte si, že by ste mali čo i len na hodinu vymeniť svoje súkromie, mäkučkú posteľ a plnú chladničku za podmienky, v ktorých ide o čisté prežitie.

Trochu detskej radosti
Čo by ste ale čakali, že napíše teenegerka, ktorá žije v takých chudobných podmienkach a ktorej sponzorujete vzdelanie, jedlo, pomôcky a chod školy? Musím sa smiať, pretože Miriam mi píše o tom, ako rada tancuje a že je aj tanečníčka v „Jabe crew“. Že má rada hudbu, hovorí o tom, čo rada počúva a spieva. Každé dieťa na svete asi aj tak bude vždy riešiť to, čo mu daný vek prináša. A tak to má byť, som za to vďačná.

Pripomenulo mi to úvodné rozprávanie z filmu Eat, pray and love, kde psychologičku poprosili o terapiu pre ľudí v utečeneckom tábore. Mala pred touto úlohou veľký rešpekt a kládla si otázku, či to zvládne. A aké témy nakoniec najviac riešila? „Som zamilovaná a on si ma nevšíma. Čo mám robiť?“ „Myslím, že ma podvádza…“ „Kamarátka sa na mňa nahnevala…“ Je to niečo podobné.

Miriam tiež reaguje na môj predošlý list, kde som jej písala o svojom živote, o tom, ako bolo pre mňa vzdelanie veľmi dôležité a tiež o nádeji a cieľoch, ktoré vždy treba mať. Moji rodičia mi povedali niečo, čím sa riadim celý svoj život: „Aký život si urobíš, taký ho budeš mať.“ Miriam ciele má, pretože po strednej škole chce ísť na ďalšie štúdium (niečo ako naša nadstavba po strednej škole) a pracovať v oblasti beauty therapy.

Naozaj sa teším, že jej nie je jedno, čo s ňou bude. 

Tak málo
Mám na vás ďalšiu otázku: Za čo ste naposledy zaplatili 25 €? Úprimne, ja si to nepamätám. Čo si ale zapamätám do konca života, je to, že touto sumou viem pokryť vzdelanie, stravovanie a ošatenie dieťaťu v Keni alebo Etiópii, ktoré by bez tejto pomoci nemalo na výber. Keď som povedala o tejto smiešnej finančnej čiastke mojim známym, vyvalili oči. Je to možné? Tak málo? Áno, tak málo.

Ani sa neobzriem, za čo zaplatím 25 € a štandardne nemám prehľad o hotovosti v mojej peňaženke. Pre iného, ako napríklad Miriam, znamená táto malá suma mesačne výherný žreb za lepším životom.

Prečo som si adoptovala dieťa na diaľku? Možno si poviete, že si niečo kompenzujem alebo si len potrebujem niečo dokázať. Ok. Pravdou však je, že som čítala článok o tom, že sa také niečo dá. Že môžem zachrániť dieťa v krajinách, kde ľudí spája s nádejou len veľmi krehká nitka. A tá sa môže každú chvíľu pretrhnúť.

Čo sa stáva, keď už nevidíme nádej? Stratíme samých seba a zmysel života.

Som človek, ktorému všetko musí dávať zmysel a toto pre mňa zmysel má. Mám viac než potrebujem, žijem šťastný a spokojný život v zdravom prostredí a s ľuďmi okolo mňa, ktorí ma majú radi. Dostala som od života veľa, a preto to môžem posunúť ďalej. Za 25 € mesačne pomáham dievčaťu, ktoré by bolo pravdepodobne (a to v lepšom prípade) odsúdené na príležitostné práce ako jej rodičia. Ktoré, mimochodom, v tejto covidovej dobe, nie sú. Žiadna práca, žiadne peniaze, a tým pádom ani žiadne jedlo…

Pohár obyčajnej vody
Miriam mi píše aj o protipandemických opatreniach. Z nadácie Integra viem, že vo vzdelávacom centre TAPA chodia deti do školy za prísnych podmienok a keďže je v Keni populácia mladšia, lepšie odoláva vírusu.

Žiaľ, keďže mnoho rodičov v Nairobi si v súčasnej situácii nevedelo nájsť prácu, odišli aj s deťmi na vidiek. A tie tým pádom nechodia do školy…
Miriam však, našťastie, do školy chodí.

Iný svet, že? Keď si najbližšie naplníte pohár obyčajnej vody, možno vám napadne, že niekto musí za pitnou vodou dochádzať niekoľko kilometrov. Keď si objednáte pizzu, možno vám v hlave prebleskne, že pre niekoho iného je pravidelná strava luxusom. Nie je to výčitka, je to len apel na prebudenie a prosba o šírenie informácií, ktoré môžu niekomu zachrániť život.

Na konci listu je nakreslené srdiečko. Pôvodne bolo menšie, vidím vygumované obrysy. Cez ne je nakreslené 2x väčšie srdce. Tak.

Treba rozmýšľať aj srdcom. 2x väčším. A deliť sa a pomáhať si.
Kdekoľvek na svete.

S láskou,
Lusy

P.S. 1: Ak vás zaujíma čokoľvek ohľadom spozovania detí v Keni či Etiópii, kontaktujte nadáciu Integra. Majú prepracovaný systém pomoci, vzdelávania a práce pre absolventov a odpovedia na každú vašu otázku.

P.S. 2: Ak nie je adopcia na diaľku nič pre vás, ale radi by ste aspoň troškou pomohli, Integra spolu s ďalšími 4 neziskovkami vyhlásila v týchto dňoch akútnu zbierku SPOLU PRE ETIÓPIU na pomoc obetiam vojny v etiópskom Tigraj. Viac na www.integra.sk.